Čo najviac s čo najmenej. Končím 60 rokov písania o slovenskom UP

Čo najviac s čo najmenej. Končím 60 rokov písania o slovenskom UP

Uzatváram šesťdesiatročné obdobie písania o UP (umelecký priemysel) pre slovenského čitateľa. Za ten čas sa okolnosti a názory globalizovaného sveta prevratne zmenili. Človek v dizajne (z anglického design, čiže návrh, navrhovať) sa musí naučiť zabúdať na to, čo sa naučil. Okolo 1956 ma v Modre pri Bratislave trebárs zaujímal výsledok práce prstov hrnčiara pri točení keramického džbána. Odtiaľ som sa rokmi dostal v New Yorku k záujmu o výsledok konceptu dizajnu investičnej skupiny, ktorá má sídlo v treťoradej vývojovej krajine a nápady si zadovažuje od prvotriednej vývojovej kancelárie v Miláne v Taliansku s tým, že dodá niečo na trh z inovatívneho materiálu s novou skladbou molekúl, vysúkaním na 3-D tlačiarňach. To si už vyžaduje iné formy prieskumu, komentovania a vzťah ku každodennému  životu, do ktorého sa nepúšťam. Ale uplynulé šesťdesiatročné obdobie vyprodukovalo prekvapivé poznatky, osožné aj pre dnešného čitateľa.
Čo najviac s čo najmenej, teda dosiahnuť čo najviac, nech to už znamená čokoľvek, za použitia čo najmenej roboty, energie, práce, času alebo peňazí. Ľudstvo sa odjakživa snažilo existujúcimi prostriedkami navrhnúť niečo lepšie. Povestný škandinávsky interiérový dizajn vznikol z vynaliezavosti severských rybárskych národov, ktoré v obmedzenej prírode museli byť obozretnejšie v používaní toho, čo okolo nich existovalo, lebo žili v krutých podmienkach.