Laco Teren a Zdeno Kolesár o výstave Jula Nagya

Laco Teren a Zdeno Kolesár o výstave Jula Nagya

Laco Teren: Virolet, Calder, Julo Nagy, Lozorno
Konečne! Z medovej rieky mojej pamäti sa začínajú vynárať obrazy. Ako maelstrom, vodný vír v opačnom chode, nepohlcujúci, vyvrhujúci! Drevoryty k poviedkam Edgara Allana Poea (na napísanie toho mena som sa veľmi tešil), fotografia vlny, zvláštne zábery ľudí pri rôznych činnostiach, teda žijúcich svoj život, obrazy voľne podľa Kandinského, kto by nemal rád Kandinského, ja a newyorské husi máme. Znaky, písmená, slová, vety, texty, texty – znaky, znaky – slová, vety – znaky a znovu obrazy a znaky. Nedbalka a dievča v čepci ako od Fullu, ale od Jula. Ako môžeš počuť, keď nepoznáš jazyk mŕtvych. Toľko k tradícii, citujúc P. B. Shelleyho. Panely s grafickými návrhmi sa menia na objekty. Reliéfy? V poslednej miestnosti vyhrávajú obrazy, myslím maľby, teda maľované obrazy. Na poslednej veľkej stene je koláž Veľká stena. Nádherná obrovská dáma v štýle fontainebleuskej školy, op-artové oblaky, padajúci človek, asi Ikarus, kus dürerovskej posvätnej geometrie a modrá mačka so spiežovcom na krku. Krásna veľká dáma premeriavajúca si nás pohŕdavým pohľadom má na boku vytetované Virolet. Virolet je po španielsky vĺčik, hračka nášho detstva. Evokuje nám to začiatky aviatiky, niečo revolučné, pohyblivé, nezachytiteľné.
Môj priateľ Julo Nagy mal v galérii Medium výročnú výstavu a požiadal ma, aby som mu pomohol vybrať obrazy, ktoré mali byť jej súčasťou. Všetko, čo som urobil bolo, že som mu odporučil realizovať prvý nápad, ten s Veľkou stenou. Priestorovou kolážou, slúžiacou pôvodne ako skica k budúcemu obrazu. Julo mal ako vždy všetko dopredu dôkladne pripravené a v 3D zrealizované aj s figúrkami prípadných návštevníkov ako mierkou. Inštalácia celej výstavy od Veľkej steny, až po čarovné, Julom pomaľované virolety, teda vĺčiky nášho detstva, zafungovala spôsobom with a little help from my friends.

Zdeno Kolesár: Julo Nagy – Grafický dizajn a tak ďalej
Výstava Jula Nagya v galérii Medium bola súčasťou 9. ročníka Trienále plagátu Trnava. Na prehliadkach plagátovej tvorby sa dnes možno stretnúť s prácami, v ktorých dizajnéri nechcú už len efektívne a esteticky presvedčivo interpretovať prevzatú informáciu, ale sami sa stávajú jej zdrojom. Aj Julo Nagy sa dielami ako Peniaze, Dudeľ, Kríž či Ego muža radí k reprezentantom takéhoto „kritického dizajnu“, vyjadruje svoj vlastný postoj k realite, k stavu súčasného sveta a jeho problémom.
Mnohé jeho plagáty propagujú knižnú produkciu. Nedávno v rámci práce na širšie zameranej vizuálnej identite Slovenského ľudového umeleckého kolektívu vznikli plagáty v rozmedzí od maliarsky vytvorených „plátien“ po figuratívno-abstraktné realizácie na báze digitálnych technológií. Potvrdzujú nezáujem Jula Nagya o vytvorenie rozpoznateľného autorského štýlu, no popritom aj stieranie hraníc medzi dizajnom a tzv. voľným umením príznačné pre značnú časť jeho tvorby. Ešte jasnejšie to možno rozpoznať na sérii počítačových typografických manipulácií pracujúcich s písmovými znakmi.
Výstava predstavila len úzky výber z vyše dvadsaťročnej profesionálnej práce Jula Nagya v oblasti grafického dizajnu. Ešte počas štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1994) založil štúdio Calder fungujúce podnes. S rôznymi spolupracovníkmi tu vytvoril napríklad grafický dizajn pre softvérovú firmu ESET, pivovar Zlatý bažant či časopis .týždeň. Komplexná vizuálna identita galérie Nedbalka zahŕňajúca značku, piktogramy a orientačný systém, plagáty, katalógy a ďalšie publikácie, na ktorej Julo Nagy od jej založenia kontinuálne pracuje, nemá na Slovensku obdobu. Zahraničné ocenenie získal jeho vizuál trnavskej kaviarne Thalmeiner.