Vojtech Vilhan: Výstavnícka tvorba ako spektrum nekonečných možností

Vojtech Vilhan: Výstavnícka tvorba ako spektrum nekonečných možností

Tým, akým spôsobom môže výstava na diváka pôsobiť a aké prostriedky a metódy je potrebné na jej realizáciu voliť, sa vo svojej architektonickej tvorbe zaoberal aj architekt Vojtech Vilhan (1926 – 1988), chápajúci výstavníctvo ako spektrum nekonečných možností. Práve výstavníckej praxi a teórii je venovaný druhý zo série článkov o jeho tvorbe. Na začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia zažívala výstavnícka tvorba a činnosti s ňou spojené svoju renesanciu. Za prudkým nárastom výstavníckych aktivít stála nová štátna ideológia a snaha propagovať po vojne sa vzmáhajúce domáce hospodárstvo a priemysel. Staršie výstavné pavilóny začali postupne nahrádzať modernejšie riešenia hál, v krajských mestách sa budovali nové výstavnícke areály, ktoré nadviazali na staršiu tradíciu domácich veľtrhov. Výstavnícka tvorba predstavovala v tom čase jednu z najintenzívnejších česko - slovenských spoluprác. Čo v praxi znamenalo, že pri bratislavskej reinštalácii pražskej výstavy býval kolektív českých autorov doplnený aj o slovenských architektov. Takto vznikali pracovné skupiny, ktoré ďalej spolupracovali aj na iných projektoch. Takýmto kolektívom, či lepšie povedané dvojicou, boli architekti Vojtech Vilhan – Ferdinand Milučký.