Zuzana Maníková a Mikuláš Maník – 40 rokov Architektúry

Zuzana Maníková a Mikuláš Maník – 40 rokov Architektúry

Trvanie: 18. február 2016 - 30. marec 2016
Miesto: Východoslovenská galéria, Hlavná 27, Košice, Slovensko

Architekti a manželia – Manželia a architekti. Zuzana – rod. Šalingová, (Zuzka – 1950; Bratislava) a Mikuláš (Miki – 1949; Závadka pri Prešove) absolvovali v roku 1974 Architektúru na Stavebnej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. V tom istom roku nastupujú do zamestnania na Pamiatkovú správu v Rožňave, regióne plnom vzácnych, monumentálnych (Hrad Krásna Hôrka, Kaštieľ v Betliari), ale aj malých do dnešných dôb nedocenených pamiatok. Pri pracovnom stretnutí s týmito skvostami sa architektova ruka musí riadiť mimoriadnou pokorou a citom nielen pre koncept, ale hlavne pre detail. Možno práve prirodzený cit pre detail priviedol Maníkovcov k tejto práci a určite práca v Rožňave rozvinula v nich túto danosť, ktorá sa prejavuje celou ich tvorbou. Množstvo realizácií – nie veľkých rozsahom, ale mimoriadne citlivých, rozmanitých a veľkých svojím obsahom, je toho svedkom aj na ich prierezovej výstave, ktorej inaugurácia sa udiala v júni minulého roku v Šarišskej Galérii v Prešove.
Tvorba Maníkovcov zahŕňa realizácie exteriérových celkov, architektonických diel, dizajnu, výtvarných diel a spoluprácu s mnohými výtvarníkmi, ale dokonca aj jazykovednú a vydavateľskú oblasť. Je potvrdením, že architektúra je umením, špecifickým umením, integrujúcim v sebe mnoho ďalších umeleckých odvetví a zároveň integrujúcim do nášho prostredia, do prírody spolu so sebou aj tie ostatné umenia, doplňujúc kultúrny obraz a vytvárajúc novú kultúrnu kvalitu.
Medzi ich prvé realizácie v rožňavskom regióne patria Pamätník SNP v Čiernej Lehote na Gemeri (1974) a rodný dom Pavla Jozefa Šafárika v Kobeliarove (1978). Citlivé osadenie drevených vyrezávaných totemických stĺpov zakončených sklenenými guľami vytvárajúc pietne miesto, takisto ako citlivá rekonštrukcia a doplnenie v Kobeliarove, sú spoločnými znakmi týchto, ale prakticky všetkých ich diel. Už v tomto období sa venujú aj realizáciám v Prešovskom – Mikiho rodnom  regióne. V Prešove je to Sovietska kniha (1987) a v Bardejove Muzeálna expozícia v historickej mestskej radnici (1988). V obidvoch prípadoch sa jedná o autorské realizácie, v ktorých sa naplno prejavili, nielen tvorivý potenciál a cit pre detail, ale aj realizačné schopnosti tohto autorského tandemu.
80-te a rané 90-te roky sú najplodnejším tvorivým obdobím manželov – architektov či Architektov – manželov. Za realizáciu interiéru Krajská hvezdáreň Prešov (1982) im Zväz slovenských architektov udelil cenu v národnom kole prehliadky architektonických diel v rokoch 1984/1985.
Charakteristickou črtou mnohých ich interiérov je vlastná realizácia napr. čelnej steny v Dome smútku v Sabinove (1989), v Sobášnej sieni v Slovenskej Vsi (1984), vo Hvezdárni v Prešove, či firemného označenia na Sovietskej knihe a na Hvezdárni v Prešove.
V roku 1990 si zakladajú vlastný ateliér a ich tvorbu obohacuje sepulkrálna architektúra. Jedným z prvých sa stáva Dom smútku v Čučme (1994). Dom smútku majstrovsky osadzujú na strmom cintoríne nad Čučmou a navyše sa experimen-tátorsky vysporiadávajú s dispozičnou kosoštvorcovou schémou, schopnou na minimálnom pôdoryse absorbovať všetky povinné typologické prvky, ale zároveň umožňujúcou rozšírenie pre väčšie množstvo zúčastnených. Táto schéma sa neskôr stáva ich rukopisom aj v mnohých ďalších realizáciách domov smútku. Maníkovci majú zvláštny cit pre vyhľadávanie neznámych, či menej známych udalostí a miest a venujú im veľkú pozornosť. Dosahujú tak práve v týchto niekoľkých svojich dielach úroveň ďaleko presahujúcu región ba Slovensko. Nemecký vojenský cintorín v Hunkovciach (1994) opäť svojím osadením, svojou koncepciou, svojimi prvkami, detailmi, patrí nielen k ich vrcholným dielam, ale aj k skvostom Slovenskej architektúry posledného desaťročia XX storočia, svedčiacich o uvoľnení architek-tonickej tvorby spod realizačného diktátu.
V novom miléniu sa Maníkovci začínajú venovať aj iným aktivitám, vydavateľskej činnosti a realizáciám nielen svojich diel, ale aj diel – respektíve súčastí diel iných autorov. Ich tvorba, sústreďujúca sa 40 rokov aj na rodinné domy akoby v novom období v komunikácii so súkromným investorom a väčšou škálou aktivít nie vždy rozvinula a prejavila ich cit pre celkovú harmóniu diela tak, ako v predchádzajúcich rokoch. Minimalistický neosobný dizajn, bohatá ponuka technicky kvalitných a dizajnovo elegantne neutrálnych výrobkov pre dom aj domácnosti u mnohých súčasných investoroch oddeľuje architektonickú tvorbu priestoru a hmoty objektu od dizajnového riešenia. Napriek už v minulosti preukázanej virtuozite v interiérovej tvorbe sa mnohí architekti – a tak aj Maníkovci – nedokážu pohybovať v cenových reláciách skladačkových interiéristov. Tak prirodzene – či neprirodzene mnohí investori súčasných rokov nemajú záujem o interiérové autorské riešenia. Maníkovci aj tu však presviedčajú, že v malých nepatrných detailoch sa stále u nich objavujú jemné citlivé a kultivované momenty a riešenia, ktoré svedčia o veľkom zmysle pre materiál a jeho uplatnenie, o proporcie a krásno každodenného detailu v nevšednom vyjadrení.

Martin Drahovský
Február 2016

Info: www.vsg.sk/